Dcéra sa mi zverila, že je lesbička. Nedokážem sa s tým zmieriť!

Hovorí sa, že rodičia by svoje deti mali milovať - bezvýhradnú láskou. Aj ja som si to o sebe vždy myslela. Mám dcéru a syna a bez ohľadu na to, čo kedy robili a ako sa správali, som ich ako matka mala rada obaja rovnako silno.


Lenže pred niekoľkými mesiacmi sa mi dcéra priznala, že je lesbička. A náš vzťah sa zmenil. Neviem, či som viac nešťastná kvôli tomu, čo mi dcéra povedala, alebo kvôli svojej reakcii na to.

Dita bola vždy trochu zvláštne dieťa, už odmalička

Zatiaľ čo jej starší brat bol živel, ktorého bolo všade plno, domov ťahal party kamarátov a večne lietal vonku, ona bola tichá a skôr samotárske. Viem, že také deti sú, ale u nej to bolo nejako iné. Nedokážem to presne popísať. Nebola nijako zakríknutá ani nesmelá, len sa zdalo, že jednoducho nemá záujem o hry s ostatnými deťmi. Keď niekto prišiel za ňou, do zábavy sa zapojila, ale sama od seba spoločnosť nijako nevyhľadávala.

Na strednej škole som o ňu chvíľu mala trochu strach

Keď som sa jej vypytovala na spolužiakov, kamarátov, dostávalo sa mi rôznych vyhýbavých, nič nehovoriacich odpovedí. "Dobrý, v pohode, sú fajn," - to bolo zvyčajne všetko, čo mi povedala. "Ale všetky dievčatá majú predsa nejakú najlepšiu kamarátku, copak ty nikoho nemáš?" Pýtala som sa jej. Vraj sa baví so všetkými rovnako.

Až niekedy okolo 16 rokov sa trochu viac zblížila s jednou zo spolužiačok, ktorá začala chodiť aj k nám domov

Zvyčajne sa zavreli v izbičke, pustili si nahlas hudbu a cez ňu nebolo počuť, o čom sa rozprávajú, až na občasné výbuchy smiechu. Dita sa postupne celá premenila. Zrazu bola samý smiech, veselá, ukecaná, a tak sme si s manželom celkom vydýchli - proste jej len trvalo trochu dlhšie, než sa medzi rovesníkmi našla. S Jitkou bola nerozlučná dvojka skoro dva roky.

Potom sa zrazu pred maturitou medzi nimi niečo stalo - a zo dňa na deň bol priateľstvo koniec

Bola som z toho nešťastná, pretože z Dity sa ako mávnutím prútika opäť stala tá uzavretá tichá bytosť, teraz navyše viditeľne smutná. O tom, čo si vykonali, ale zaryto odmietala hovoriť. Jitku som potom začala stretávať s nejakým chlapcom, a tak som usúdila, že prvá láska jednoducho medzi ne vniesla hádky, ako to tak v puberte býva. Našťastie Dita aj tak zvládla odmaturovať na výbornú a dostala sa na vysokú školu do Prahy.

Spočiatku jazdila domov každý víkend, zatvárala sa do izby a tvrdila, že sa učí

Raz - to je tak dva roky staré - som tam za ňou šla, aby som sa spýtala na niečo ohľadom večere. Odskočila si zrovna na záchod a na stole mala otvorený počítač. Na obrazovke blikal chat s nejakou Klárou. Stihla som prečítať len "Bolo to úžasný a nemôžem sa dočkať, až si to zopakujeme," keď sa Dita vrátila do miestnosti. "Čo si to dovoľuješ," vycestovala na mňa, keď videla, kam pozerám. Vtedy ma jej reakcia strašne prekvapila a zaskočila, pretože som netušila, z čoho pramení. Dita zaklapla úplne červená notebook a nekompromisne ma vypakovala z izby, potom so mnou po zvyšok víkendu skoro neprehovorila.

Postupne začala domov jazdiť čoraz menej, až sme boli nakoniec radi, keď sme ju videli raz za dva mesiace

Mrzelo ma to, ale na druhú stranu sa mi zdala byť zas vyrovnaná a spokojná, a to pre mňa bolo hlavné. Jej posledná návšteva ale priniesla šok. Manžel so synom boli zrovna celý víkend preč za športom, a tak sme boli doma samé. Dita mi celú sobotu pripadala taká neistá. Až v nedeľu pri obede sa na mňa zrazu pozrela a povedala: "Mami, musím ti niečo povedať."

Srdce sa mi v tú chvíľu zastavilo

Hlavou mi v rýchlom slede prebehli najrôznejšie scenáre: Som tehotná. Vyhodili ma zo školy. Beriem drogy. Dlhujem veľa peňazí. Napadali ma najrôznejšie možnosti, ale prinútila som sa nepanikáriť a čo najpokojnejšie som sa spýtala: "Čo sa deje?" A tak mi to povedala. Postupne, takže mi chvíľu trvalo, než mi obsah jej slov došiel. Ako už ako malá si pripadala divne. Ako sa to zhoršilo na gymplu, keď spolužiačky riešili chlapcov a prvé sexuálne skúsenosti s nimi, zatiaľ čo ona pozerala babám na prsia a premýšľala, prečo ju tak priťahujú.

Ako sa jej dievčatá smiali, pretože ju niekoľkokrát prichytili, že na ne zíza

Ako sa skamarátila s Jitkou, ktorá sa k posmeškom nepridala a namiesto toho si spolu povedali, že skúsia, aké to je, bozkávať sa s babou. Ako sa potom spolu dva roky priatelili a občas "to" robili. Lenže zatiaľ čo Jitka z pubertálnej zvedavosti, Dita naozaj. Zamilovala sa - a potom jej Jitka povedala, že je koniec, pretože bude chodiť s chalanom.

Ako sa jej v Prahe uľavilo, pretože tam mohla začať znovu, slobodne a bez predsudkov. A potom stretla ju - Kláru. O päť rokov starší, skúsenú, ktorá jej ukázala, že sa nemá za čo hanbiť a že sa má brať taká, aká je.

"Sme spolu už rok

A ja sa k nej chcem presťahovať, "zakončila Dita svoju spoveď. Dlhú dobu som len sedela a mlčky pozerala do stola, až sa dcéra natiahla a vzala ma za ruku. "Mami, to predsa neznamená, že vás nemám rada alebo že vy nemáte mať radi mňa. Som to stále ja, len už viem, čo chcem - a som konečne šťastná. A pre vás to znamená len to, že miesto chalana vám raz domov privediem babu ... "

"Len toto?!"

Skríkol som sa na ňu. "Nedáš mi treba vôbec vnúčatá! A nebudeš mať normálnu rodinu! Nebudeš mať chlapa, čo sa o teba postará a ochráni ťa! "Vôbec neviem, kde sa vo mne tie slová vzala, odkiaľ padala. Mrzela ma už vo chvíli, keď som ich povedala, ale nedokázala som si pomôcť, a ešte ku všetkému som sa rozplakala.

Dita sa na mňa pozerala strašne smutne. "Bála som sa, že to nevezmeš. Ale ja s tým nič robiť nemôžem. Bude najlepšie, keď teraz odídem, a ty o tom budeš mať čas premýšľať, mami. "Nijako som jej nebránila, keď si zbalila veci a najbližším autobusom sa vrátila do Prahy.

Odvtedy uplynuli skoro dva mesiace

A teda najdlhší interval, v akom nás doteraz Dita navštevovala. Za celý čas sme spolu neprehovorili. Nezobrala som odvahu, neviem, čo jej povedať. Som sama na seba nahnevaná, pretože som sa nikdy nepovažovala za puritánka, ktoré by také veci vadili. Lenže u vlastného dieťaťa je to jednoducho iné, tie pocity sa nedajú opísať.

Nepovedala som to ani manželovi

Ten si s Ditou čas od času telefonuje, ako to robil predtým, a ona mu nič nepovedala. Zjavne čaká, čo urobím ja. A ja neviem. Chcela by som staré tú svoju dievčatko, treba tichú a zakríknuté, ale "normálne". Bojím sa, že aj keď sa s celou situáciou zmierim, lebo nič iné mi neostáva, zostane to medzi nami. Bude ťažké odpustiť to, ako som na jej priznanie reagovala. Pre ňu aj pre mňa.

Dcéra sa mi zverila, že je lesbička. Nedokážem sa s tým zmieriť!


Zdieľajte tento článok prostredníctvom sociálnych sietí:

Diskusia a skúsenosti

Pridaj komentár

Pridaj komentár

Povinné položky