Pomoc, zaľúbila som sa do príbuzného

Že si láska nevyberá, je dobre známe. U mňa si ale Amor dal naozaj záležať, aby mi milostný život čo najviac skomplikoval. Zamilovala som sa totiž do svojho príbuzného. Je síce nevlastní, ale naše rodiny sú tak prepojené.


Že si neviem predstaviť, čo by na prípadný vzťah povedali. Aj ja sama celú situáciu vnímam takmer ako incest a neviem, ako z toho von.

Pomoc, zaľúbila som sa do príbuzného

Pôvodne som jedináčik. Biologického otca som nikdy nepoznala. S mamou spolu chodili len krátko, a keď otehotnela, opustil ju. Nikdy po ňom nič nechcela a on rovnako tak netúžil po kontakte s ňou ao mňa sa nikdy nezaujímal. Ani ja nemám potrebu vedieť, kto to je, keď sa zachoval takto.

Keď mi bol rok, mama spoznala svojho súčasného manžela Otu, ktorý ako vdovec sám vychovával v tú dobu štvorročného syna Jonáša. Po pár mesiacoch som sa s mamou presťahovali do ich domu. Všetky svoje spomienky z detstva mám už spojené s týmto miestom as týmito ľuďmi, nič z prvého roku života si samozrejme nepamätám.

Mama a Ota sa po dvoch rokoch vzali a začali spolu ešte dcéru Elišku

Teda moju sestru, ktorá je o tri roky mladší ako ja. A zhruba v rovnakom čase máme adoptovala Jonáša a Ota ma. Oficiálne sme tak všetci členmi jednej rodiny s jediným priezviskom. Otovi som odmala hovorila ocko a Jonáša vždy považovala za brata.

Ako sa veci naozaj majú, som sa prvýkrát dozvedela, keď mi bolo šesť. Mama ma chcela informovať, ako som išla do školy, aby som sa o tom, že Ota nie je môj vlastný otec, nedozvedela od cudzích. Moc som to ale vtedy ešte nechápala a naozaj vážny pohovor sme o tom mali až o pár rokov neskôr. Ja, Jonáš aj Eliška sme všetko vzali ako fakt.

A správali sme sa k sebe ako praví súrodenci - hádky o hračky, robenie naschválov aj súdržnosť proti rodičom, keď mal niektorý z nás prúser, fungovali ako v každej inej rodine.

Zrazu sa to medzi nami zmenilo

Nedokážem povedať, kedy presne som sa začala na Jonáša dívať inými očami. Začalo to celkom nenápadne, v súlade s tým, ako ma začali všeobecne zaujímať chlapci. Keď mi bolo okolo pätnásť, väčšina spolužiačok si našla prvú známosti, väčšinou medzi chlapcov z vedľajších tried alebo vyšších ročníkov.

Ja som bola v tomto dosť pozadu

Pripadalo mi, že moji rovesníci sú strašní pubertiaci, s ktorými si nemám moc čo povedať, aj keď ma to mrzelo. Ale zároveň som celkom hanblivá a so staršími chlapcami som sa nedokázala poriadne baviť. Jonáš bol jediná výnimka - na rozdiel od svojich kamarátov ma nebral ako otravnú mladšiu sestru, ale normálne sa so mnou bavil a dokonca mi aj radil, ako na chlapcov v jeho veku.

Sám ale taky žiadny vzťah nemal a trávili sme spolu celkom dosť času, obvykle pri športe. Potom bolo pár mesiacov, kedy sme vedľa seba doma skôr len existovali, pretože sa Jonáš učil na maturitu. Keď sa potom dostal na vysokú a po prázdninách už sme ho vídali len raz za dva tri týždne cez víkend, uvedomila som si, ako strašne moc mi chýba.

Eliška má svoju partiu kamarátok, ale ja sa na Jonáša vždy strašne teším

Zakaždým, keď ohlási, že príde, som už tri dni dopredu nervózny a premýšľam, v čom novom sa mu ukážem. Spočiatku som sama sebe nebola podozrivá, ale postupne som si začala uvedomovať, že moje pocity smerom k nemu asi nie sú tak úplne sesterské.

Pripadalo mi, že počas tej krátkej chvíľky na výške tak nejako dospel, a začala som sa na neho pozerať úplne inými očami - ako na pekného chalana, ktorý sa mi veľmi páči a ktorý ma priťahuje. A vo chvíli, keď som si to priznala, som sa zamilovala naplno.

Poslednou dobou mi navyše pripadá, že z Jonášová strany to tiež nie je len tak. Jazdí domu častejšie než predtým a zakaždým prakticky celý víkend strávime spolu. Chodíme korčuľovať, na bežky, večer do kina a potom trebárs aj len sami dvaja na večeru, hoci ju máme obaja od mamy doma.

Som zamilovaná až po uši

Tiež som sa pristihla, že s ním aj nenápadne flirtujem, a zdá sa mi, že mi to opláca. Navyše sa jeden druhého stále nejakým spôsobom dotýkame - z mojej strany to rozhodne nie je náhoda, ako je to z tej jeho, to si netrúfam povedať. Keď tu bol Jonáš naposledy, navrhol, že by sme mohli vyraziť do sauny.

Súhlasila som

Najskôr sme obaja sedeli zabalenie v prestieradlách, ale potom som sa osmelila a nechala si látku len cez klin. Z toho pohľadu, ako sa na mňa pozeral, ma polieva horúco ešte teraz. V nedeľu sme išla Jonáša odprevadiť na autobus. Keď sme sa lúčili, nedal mi pusu na tvár ako zvyčajne, ale priamo na pery. Navyše takú ... no, úplne sesterskou by som ju nenazvala, ale ani nie takú, aby som si z toho mohla urobiť nejaký jasný záver.

Odvtedy uplynuli tri týždne. Cez víkend Jonáš zase príde. Vôbec neviem, čo mám robiť. Po tom poslednom zážitku mám pocit, že už to nevydržím, že vybuchnem, a navyše že na mňa musí každý poznať, ako na neho zamilovane zízam. Ale zároveň si pripadá previnilo, že takto myslím na svojho brata, aj keď nie pokrvného.

Dnes i nocou teraz premýšľam, čo robiť. Mám mu to povedať? Čo keď si to celé zle vykladám a on sa mi vysmeje? Neviem potom, ako by som to s ním vydržala, keď by bol doma. A ak nie - je to vôbec správne? Neviem si predstaviť, čo by na to naši rodičia povedali ...

Pomoc, zaľúbila som sa do príbuzného


Zdieľajte tento článok prostredníctvom sociálnych sietí:

Diskusia a skúsenosti

Pridaj komentár

Pridaj komentár

Povinné položky