Priateľ má milenku, ja ju navyše poznám. Napriek tomu ho nedokážem opustiť

So svojím priateľom žijem sedem rokov. A je to už skoro trištvrte roka, čo som zistila, že ma podvádza. Dokonca tú ženu poznám, a veľmi dobre. Cez to všetko som sa doteraz neodhodlala k tomu, celú situáciu nejako riešiť.


Bojím sa, že už si nikoho iného nenájdem včas, aby som stihla mať dieťa

A tak trpím a dúfam, že on ju časom opustí. Priateľ má milenku, ja ju navyše poznám. Napriek tomu ho nedokážem opustiť. Je mi 35 rokov a to je proste vek, kedy sa rázna a nekompromisné rozhodnutia robia veľmi ťažko, hoci všetky ženské časopisy radia opak: Poznajte svoju cenu, buďte rozhodná, či sa chová takto, nezaslúži si vás, bez milosti ho vyhoďte, niekde na vás čaká ten, kto vás ocenia ... Kecy!

Dobre viem, že v mojom veku je šanca nájsť si životného partnera jedna veľká lotéria

Normálny chlapi vo mne zodpovedajúcom veku sú už dávno rozobraný a šťastne ženatí, väčšinou aj s deťmi. Kto zostáva? Podivní, zúfalci, divné typy. Muži, ktorí zostali sami, pretože zjavne s nimi niečo nie je v poriadku.

Potom sú tu výrazne vekovo odlišné skupiny

Zajačik? Ďakujem, nechcem. Za pár rokov zistí, že má vedľa seba starú babu, a opustí ma. Starší rozvedený zaistený muž? Ešte horšie variant. Buď si časom nájde ešte mladší, alebo sa z neho stane zatrpknutých dědek bez záujmov a ja sa o neho budem starať ako o mimino.

Som si veľmi dobre vedomá, ako na tom som

Mám sedem rokov muža, o ktorom som si ešte pred rokom myslela, že ma bezhranične miluje, je so mnou šťastný a náš vzťah pomaly smeruje k tomu najpodstatnejšiemu - deťom. Do svadby som ho nikdy nenútila, žijeme spolu prakticky od začiatku v prenajatom byte, ani s hypotékou som ho nikdy "neprudila". Čo by za to iný chlap dal!

Bola som až moc hodná?

Možno je to trochu moja chyba. Vo chvíli, keď sme sa o deťoch začali vážne baviť, ako by sa vo mne splašili hormóny. Zrazu mi ako svadba, tak vlastné bývanie začali pripadať dôležité, chcela som tú "istotu", keď budeme rodičmi. A Dušan sa toho zrejme zľakol. Začal byť nevšímavý, sťažovať si, že "len sedíme doma ako manželia po 20 rokoch", nič nepodnikáme. "Ja ti predsa v ničom nebránim," hovorila som mu tolerantne. Sama chodím z práce dosť unavená a som rada, keď sa v týždni donútim aspon na hodinu jogy alebo aerobiku.

Dušan sa moje veľkorysosti chopil a začal tráviť večery "s kamarátmi". Najskôr hrali florbal, potom aj volejbal, k tomu to ešte museli doriešiť v krčme. Mne to dokonca aj vyhovovalo. Mala som dvakrát týždňa voľný večer len pre seba, keď som si v kľude otvorila knižku a relaxovala.

Raz som sa ale rozhodla Dušana prekvapiť. Bolo leto, vonku krásne teplo, tak som si povedala, že ho z volejbalu vyzdvihnem a pôjdeme sa prejsť. Vedela som, kde hrajú, aj koľko končí, a tak som postávala v danú dobu pred telocvičňou. Na moje prekvapenie sa z nej trúsili ako chlapi, tak dievčatá! Mala som celý čas za to, že hrajú čisto mužská partia.

Videla som ich, ako sa bozkávajú

Dušan vyšiel až ako posledný a spolu s ním dlhovlasá dievčina, ktorú som poznala - bola to moja inštruktorka aerobiku. Už už som sa k nim chcela rozísť, keď v tom som úplne stuhla. Dušan dievčinu objal a začal ju bozkávať! Trvalo to veľa dlhú dobu, ostatní medzitým dávno odišli. Títo dvaja sa potom ruka v ruke vybrali do krčmy naproti telocvični.

Stála som v tom kroví ako blbec a najskôr si myslela, že sa mi to snáď zdalo, tak veľký šok to bol

Potom ho vystriedal hrozný hnev a poníženie. Tak ja hus si hovorím, ako som tolerantný a ako si toho môj partner váži, a on toto! Cez slzy som nevidela na cestu, ale toľko rozumu som mala, aby som sa namiesto do krčmy vydala domov a tam sa snažila nejako dať dokopy a racionálne uvažovať. Namiesto toho som ale v posteli plakala ako korytnačka, až som vyčerpaním zaspala.

Druhý deň ráno som Dušana skúmavo pozorovala u raňajky. Tváril sa úplne normálne, vtipkoval so mnou ako inokedy, pusu mi dal ako zvyčajne ... až som chvíľu chcela uveriť, že to bol naozaj len sen. Lenže nebol, a ako som si postupom času overovala, Dušan to s Janou zrejme ťahal už dlhšiu dobu. A zrejme nehodlal prestať.

Namiesto toho som ja prestala chodiť na aerobik, to už jednoducho nešlo. Dokonca som Janovi raz stretla na ulici a ona sa ma pýtala, prečo už nechodím! "Už ma to nebaví," odsekla som jej a šla ďalej. Užasnuto sa za mnou otáčali. Až potom mi došlo, že ona treba ani nevie, že Dušan a ja spolu žijeme. Aj napriek tomu som sa na ňu už nedokázala ani pozrieť.

Čakám a dúfam, že to skončí

To isté platilo niekoľko týždňov aj pre môjho partnera. Ten samozrejme nevedel, prečo som odťažitou, naštvaná, nechcem s ním hovoriť ani spať. Dokonca sa bezstarostne pýtal, či niečo vykonal! Chcelo sa mi od zlosti jačať, "samozrejme, skôr s inou, to podľa teba nie je nič?!", Ale prehltla som to. Nemala som silu nič riešiť, hovorila som si, že to je potrebné len na niekoľko týždňov a skončí to.

Keby s ňou chcel byť, tak už by sa so mnou dávno rozišiel, hovorím si stále. O ich pomere viem už niekoľko mesiacov, ale stále som nenašla odvahu to nejako riešiť. Ani Dušanovi povedať, že o tom viem. Čisto zo strachu, že keď by boli karty vyložené na stôl, rozhodol by sa odo mňa odísť a byť s ňou. A to ja nechcem!

Lenže nechcem byť ani tou blbú podvádzanie, ktorá trpí

Ak so mnou chce žiť, mal by žiť LEN so mnou! Dušan sa ku mne chová stále rovnako, nech sa do minulosti vraciam, ako chcem, nemám pocit, že by sa jeho vzťah ku mne zhoršil, keď odhliadneme od jeho paniky zo svadby a záväzkov. Tohle téma som teraz úplne uzavrela.

Ja by som chcela jedinú istotu, že bude so mnou. Ale tú nemám. A tak sa trápim a dúfam, že to on vyrieši sám. Lenže kedy?

Priateľ má milenku, ja ju navyše poznám. Napriek tomu ho nedokážem opustiť


Zdieľajte tento článok prostredníctvom sociálnych sietí:

Diskusia a skúsenosti

Pridaj komentár

Pridaj komentár

Povinné položky