Končím s mužmi. Bez nich mi bude lepšie

Je mi 40 rokov. Mám za sebou dva rozvody aj niekoľko ďalších sklamanie. Nechcem už tráviť život tým, že sa budem donekonečna pýtať, kde som urobila chybu. Radšej budem žiť sama, bez mužov. Ale podľa svojho.


"Čo robím zle?"

To je otázka, ktorú som si od šestnástich rokov, kedy som začala randiť s chlapcami a neskôr s mužmi, položila snáď stokrát. Pritom nie som ničím výnimočná, som obyčajná priemerná ženská a nenapadá ma nič, čo by ma tak odlišovalo od iných, že by sa so mnou nedalo vydržať. Mojou chybou asi je, že si podvedome vyberám stále rovnaké typy chlapov. Bohužiaľ aj cez varovné príznaky v počiatočnej zamilovanosti nepoznám, že sa rúti do maléru.

Prvý ozajstný vzťah som mala so spolužiakom zo školy

Bolo nám sedemnásť, zblížili sme sa na školskom výlete a strávili potom spolu celé letné prázdniny aj polovicu školského roka. Michal bol fajn chalan, a to, že ma nikdy nikam nepozval a nikdy za mňa nezaplatil ani zmrzlinu, som pripisovala jednoducho tomu, že sme obaja študenti a nemáme ani korunu nazvyš.

To, že on svoje vreckové aj zárobky z brigády utopí s kamarátmi v jedinej hracej herni

Ktorá vtedy v našom mestečku bola, som zistila až vo chvíli, keď mi ukradol peniaze. Na celú vec som rýchlo prišla a ani jeho výhovorky, že potreboval požičať peniaze kamarátovi, mi oči neotvorili. Chodila som s ním ešte pekných pár mesiacov a zvykla si nemať pri sebe peniaze, pretože stačilo odskočiť si na záchod a peňaženka bola prázdna. Nakoniec celé chodenie ukončil môj otec - keď bol Michal na návšteve u nás doma, pristihol ho, ako mu prehľadáva vrecká na kabáte. Vyrazil ho s krikom z dverí s tým, aby sa u nás už nikdy neukazoval. A Michal ho poslúchol.

Po škole som začala pracovať ako sekretárka v malej firme v meste

Od začiatku sa mi páčil môj šéf a behom pár týždňov sme sa dali dokopy. Za pol roka som otehotnela, bolo mi ani nie dvadsať. A až v tú chvíľu z môjho milenca vyliezlo, že je vlastne "tak trochu" ženatý. Býval v inom meste, takže som to bohužiaľ skôr nezistila. Napriek tomu som sa zariekla a dieťa si nechala. Narodil sa mi Tomáš, bývali sme u mojich rodičov. V práci som dala výpoveď a pracovala na pol úväzku ako predavačka v obchode s odevmi. Tomášov otec mi na syna neprispieval ani korunu.

Keď boli synovi tri roky a začal chodiť do škôlky, rozhodla som sa presťahovať do susedného mesta

Našla som si zase administratívnu prácu, ktorá išla dobre skĺbiť s režimom v škôlke. Raz, keď som išla Tomáša popoludní vyzdvihnúť, som sa vo dverách zrazila s jedným z oteckov. Dali sme sa do reči, potom zašli s deťmi na detské ihrisko a ja sa postupne dozvedela, že je vdovec a Adelku vychováva sám.

Vzali sme sa po pol roku, deti boli nadšené

Po svadbe som sa k Milanovi nasťahovala. A až potom som zistila, že vdovství z neho urobilo nielen otca osamelého, ale predovšetkým alkoholika. Dodnes nechápem, ako mohol byť schopný sa o Adélku starať. Okamihom sobáša každopádne vzal celú situáciu tak, že teraz už má doma zase gazdinú a tým pádom všetky jeho staranie skončí. Ďalšie dva roky potom môj život vyzeral deň čo deň rovnako - ráno odviesť deti do škôlky, potom celý deň zarábať peniaze, bežať pre deti do škôlky, upratovať a variť doma a večer ísť hľadať manžela do niektorej zo štyroch obľúbených krčiem.

Nepomáhalo nič

Mohla som kričať, plakať, vyčítať, nadávať, vyhrážať, nezaberalo nič. Zostávala som len kvôli Adelke, pretože som si nevedela predstaviť, ako by sa o ňu jej otec staral. Nakoniec mi ale trpezlivosť došla. Si ešte mladá, hovorila som si, predsa nestratíš najkrajšie roky života s takýmto človekom. Podala som žiadosť o rozvod a podarilo sa mi získať Adelku do svojej starostlivosti. Milan sa totiž ani moc nebránil - flaška pre neho bola dôležitejšia ako vlastné dieťa, a tak bol asi nakoniec rád, že sa ho zbaví.

Keď som sa nasťahovala opäť späť k rodičom, tentoraz s dvoma deťmi

Z toho jedným vyvdaným, len zalomila ruky. Som im dodnes vďačná, že sa ku mne neotočili chrbtom a opäť mi pomohli. Nasledujúcich niekoľko rokov som bola viac-menej sama. Oprášila som kamarátstvo so spolužiačkami zo školy, občas sme vyrazili na dámsku jazdu do baru a niekoľkokrát som potom strávila noc s niektorým z mužov, na ktoré sme tam narazili. Žiadny z nich ale nestál o vzťah a popravde ani ja nie.

Keď bolo deťom desať, pripravili mi rodičia prekvapenie - kúpili nám zájazd k moru

U ktorého som bola naposledy ako malé dieťa. Vyrazila som s Tomášom a Adelkou do Talianska a celý týždeň sme si naozaj užili. Cez deň sme vyčíňali na pláži av mori, večer som deťom pustila rozprávku a išla si na chvíľu sadnúť do hotelového baru. Tretí večer som sa tam zoznámila s Ivanom. Tvrdil, že prišiel na dovolenku sám, vyčistiť si hlavu po ťažkom rozchode. Každý deň ráno behal po pláži a potom vyrážal na bicykli do kopcov, ktoré sa zdvíhali nad naším mestečkom.

Posledný večer sme sa spolu pomilovali v jeho izbe

Myslela som, že tým to skončí a všetko mi zostane ako pekná spomienka. O to väčší šok som zažila, keď sa týždeň po návrate z dovolenky objavil znenazdajky u nás doma predo dvermi. Pamätal si moje meno, mesto, kde bývam, aj firmu, kde som pracovala - a tak nebolo ťažké ma vystopovať.

Ivan býval v Prahe, vídali sme sa teda len cez víkendy

Buď prišiel on za mnou, alebo ja za ním. Rodičom sa páčil, ale ja už som bola po predchádzajúcich sklamaniach opatrná. Po roku ale Ivan udrel do stola. Už vraj sme spolu dosť dlho na to, aby som mala jasno, a on už nechce vo skoro štyridsiatich rokoch vzťah na diaľku, ako keby sme boli pubertiaci. Váhala som, pretože som vedela, že budem musieť za ním do Prahy, kde mal svoju firmu. Mama ma núkala, nech sa nerozmýšľam, kto bude chcieť tridsaťročnú ženskú s dvoma deťmi? A tak som sa znovu vydala a začali sme nový život v Prahe.

Prvé roky boli naozaj úžasné. Ivan si s deťmi rozumel, žili sme ako ozajstná rodina

Deťom sa páčilo v škole, ja som bola spokojná s prácou a Ivanovi sa darilo. Všetko sa začalo rúcať pred tromi rokmi, keď začali prvé príznaky ekonomickej krízy. Ivan podnikal v stavebníctve a jeho odbor zasiahli problémy hneď v prvej vlne. Chodil domov čoraz mlčanlivejší ako predtým, na deti i na mňa sa utrhoval, ale čo sa deje, povedať nechcel. Potom som raz chcela zaplatiť kartou z nášho spoločného účtu a zistila, že na ňom nie je ani koruna! Udrela som na Ivana a ten musel s pravdou von. Firma nedostávala žiadne zákazky, všetky zloženky platil z našich úspor, až došli aj tie.
Strašne sme sa pohádali. Kričala som na neho, ako nám to mohol zatajiť. On na mňa reval, že mi do toho nič nie je. Nie je, keď sme jeho rodina?! Hádka skončila úplne znenazdania fackou, ktorú mi vrazil, aby ma už vraj nemusel počúvať. Bola som v šoku. Z tej nespravodlivosti a ešte viac z toho, že na mňa vôbec vystrel ruku. Síce sa mi okamžite ospravedlnil, ale už to nešlo vziať späť.

Čoskoro sa ukázalo, že ako padne prvá facka, nie je už tak ťažké dať ďalšie

Ivan vyhlásil osobný bankrot, rodinu som tiahla ja. To ho samozrejme frustrovalo a zlosť si vybíjal samozrejme na mne. Niekoľkokrát som si nechala fyzické výpady i psychické ponižovanie páčiť. Potom ma ale raz udrel pred deťmi - nevedel o nich, a tie sa na neho vrhli. Tomáš dokonca zavolal políciu, aj keď som mu to rozprávala. Ja už som bola zlomená ženská, ktorá by si nechala páčiť viacmenej všetko, len aby bol pokoj. Nebyť detí, neviem, ako by som dopadla.

Ale Tomáš aj Adela mali viac rozumu a prinútili ma podať žiadosť o rozvod

Je to už viac ako rok, čo som zase sama. Bývame v malom byte na kraji Prahy. Peňazí na rozdávanie nemáme, ale obe deti študujú a na brigádach si zarobia toľko, že to zvládame. Chlapi mi vôbec nechýba a po všetkých tých skúsenostiach, čo mám, už o žiadneho nestojím. Neverím, že by som mohla stretnúť niekoho normálneho. Niekedy trvá dlhú dobu, než sa skutočná povaha ukáže - obvykle vo chvíli, keď nastanú nejaké problémy a na ich riešenie je potrebné celého chlapa. A ja už nechcem zisťovať, či by ten ďalší taký bol, alebo nie.

Končím s mužmi. Bez nich mi bude lepšie


Zdieľajte tento článok prostredníctvom sociálnych sietí:

Diskusia a skúsenosti

Pridaj komentár

Pridaj komentár

Povinné položky