Rodičia žijú v 50 rokoch ako starí dôchodcovia. Ako ich prebudiť?

Poslednou dobou som čím ďalej viac nešťastná zo svojich rodičov. Je im ľahko cez päťdesiat, obaja sú zdraví, majú prácu, milujú jeden druhého, ja ani brat im nedávame žiadny dôvod k starostiam - a napriek tomu mi pripadá.


Že žijú, akoby im bolo minimálne o 20 rokov viac. Skôr som k nim jazdila s radosťou a vždy odchádzala s pocitom novo nabité energie, teraz je to skôr naopak. Chcela by som to zmeniť, ale neviem ako.

Rodičia žijú v 50 rokoch ako starí dôchodcovia. Ako ich prebudiť?

Tá zmena sa odohrávala nenápadne, nedá sa povedať, že by sa niečo stalo zo dňa na deň. Napriek tomu mi pripadá, že paradoxne za to mohlo presťahovaní z bytu v centre mesta do rodinného domu na jeho okraji.

Rodičia o domčeku snívali celý život

Začínali spolu kedysi v malom 1 +0, neskôr sa sťahovali do dvojizbového panelového bytu a nakoniec - už aj s nami deťmi - zakotvili v peknom štvorizbovom byte priamo v centre nášho mesta. K tomu sme si zaobstarali psa, a tak bol denný prísun pohybu zaručený. Chodilo sa na dlhé prechádzky, pretože pes musel do prírody.

Cez víkendy sme vyrážali na výlety, rodičia nás viedli k najrôznejším športom a sami ich robili s nami - v lete bicykel, v zime lyže a bežky. Dali nám solídny základ, z ktorého s bratom ťažíme dodnes.

Po presťahovaní do domčeka zleniveli

Pred siedmimi rokmi sa objavila výhodná možnosť kúpiť radový domček v majetku spoločnosti, pre ktorú obaja rodičia pracujú, za neopakovateľných podmienok. Naši neváhali ani minútu a do štvrť roka sme boli presťahovaní. Medzitým sme ja aj brácha zmaturovali a začal nám klasický život vysokoškolákov - cez týždeň bývanie v Prahe a cez víkendy, neskôr aj menej často, návštevy v rodnom meste.

Prvé dva tri roky som si nič nevšimla. Naši boli z domčeka nadšenia, stále niečo domácich majstrov na záhrade, opravovali, vylepšovali, na nič iné nemali čas, ale vyzerali úplne spokojne. Lenže jedného dňa proste musela byť všetky táto práca hotová - a čo teraz?

K žiadnom z predchádzajúcich aktívnych koníčkov sa už v podstate nevrátili, rozhodne nie v takej miere ako predtým

Miesto dvojhodinových prechádzok so psom teraz venčenie prebieha desaťminútovým okružným kolieskom po lúke za domom. Vraj sa vybehá na záhrade, tak to nie je nutné.

Sedia doma ako dva dôchodcovia

Ako som to tak vyrozumela, všedný deň rodičov vyzerá tak, že idú do práce, prídu domov, jeden vyvenčí psa, potom si sadnú na gauči ku káve a potom ide otec k počítaču (kde si pustí hudbu a hrá karty!) A mama si číta časopisy alebo pozerá televízor. Cez víkend je to viac-menej to isté, len na tieto činnosti majú ešte viac času.

Pripadá mi, že na taký život majú ešte plno rokov čas. Nechcem samozrejme, aby od rána do večera športovali alebo boli niekde "vonku", ale oni nerobia vôbec nič! Pochopiteľne je to ich vec, lenže ono to ovplyvňuje aj ďalšie oblasti. Mama si zakaždým, keď prídem, sťažuje, ako je unavená z práce. Pritom tam celý deň len sedí a pozerá do počítača.

"Mami, si unavená zo sedenia

Keď v práci celý deň neurobíš jediný pohyb, tak by si sa mala ísť poobede aspon prejsť. Alebo si choď niekam zacvičiť, "skúšala som to. Lenže akákoľvek snaha o dobre mienenú radu je ako pichnutie do osieho hniezda. Zvyčajne je mi odpoveďou veta "ja ťa chcem vidieť, až ti bude ako mne, či budeš taky takto hovoriť," povie mama kyslo a ďalej visí v kresle.

Lenže keď som potom v Prahe a voláme si, sťažuje sa, že s otcom nič nie je, nikam nejdú, stále len sedí doma. "Ja by som tak išla do bazéna, do sauny ... ale nikam ho nedostanem!" Lamentuje. A tak prídem domov a ponúkam jej, kam všade ju cez víkend vezmem. Lenže zrazu je na plávanie zima, do sauny sa bojí, že tam nahaté stretne niekoho známeho, a nasledujú ďalšie výhovorky, prečo to či ono vlastne nejde.

Nemajú žiadne kamarátov

Keď som skúšala nejako pohnúť s otcom, aby mamu niekam vzal, opáčil, že to si predsa musí povedať ona, čo chce. Jemu je dobre s počítačom a knižkami a nechápe, že niekto by chcel aj niečo iné. Pritom to bol za mladých rokov taký športovec, kam sa to vytratilo?

Veľký problém podľa mňa je, že naši nemajú vôbec žiadnych kamarátov

Celý život si vystačili len spolu, za mlada možno občas niekam zašli s partiou kolegov z práce, ale teraz už roky všetko robia len v dvoch, sú na sebe dosť závislí. Na mame vidím, že už by treba aj niečo podnikla, ale bez otca sa do toho jednoducho nepustí. A sama nie je schopná ísť treba ani na jogu alebo iné ženské cvičenie. Proste sa hanbia!

Strašne rada by som ich chcela nejako prebrať k životu

Brácha mi to rozpráva, že je to ich vec, ak im to takto vyhovuje. Lenže ono ide, aj keď zatiaľ nepriamo, aj o nás! Obaja si sťažujú, ako ich bolí chrbát, kĺby ... A tymto tempom sa z nich za chvíľu stanú dôchodcovia nielen psychicky, ale aj fyzicky. A kto sa o ne bude starať? Ich deti.

Poslednou dobou ma napadá, že by ich snáď mohlo prebudiť jedine nejaké vnúča. Síce sme to s priateľom ešte neplánovali, ale mám pocit, že to je posledná šanca im dodať nejakú vzpruhu, ktorá by ich zaujala a prinútila k nejakej väčšej aktivite. Inak už fakt neviem ...

Rodičia žijú v 50 rokoch ako starí dôchodcovia. Ako ich prebudiť?


Zdieľajte tento článok prostredníctvom sociálnych sietí:

Diskusia a skúsenosti

Pridaj komentár

Pridaj komentár

Povinné položky